Tento článok píšem s odstupom 10-tich rokov. Je to o mojej kľukatej ceste životom, ktorá ma dostala k podnikaniu.

Začnem ale pekne od začiatku. Prechádzal som v tom čase ťažkým obdobím. Možno ste sa už aj vy niekedy pristihli, ako premýšľate nad týmito problémami:

  • Nie som so svojim životom spokojný, ale vôbec netuším, čo s tým urobiť.
  • Hnevá ma rodina, kamaráti, práca, partner… a najradšej by som pred všetkými problémami ušiel do zahraničia.
  • Keď som sa aj o niečo pokúsil, nikdy mi to nevyšlo, a preto som sa radšej prestal pokúšať.

Tiež som sa vždy sám seba pýtal, ako je možné dosiahnuť v živote presne to, čo chcem. Chcel som jazdiť v krásnom červenom Porsche a cestovať po exotických destináciách. Keď som sa videl v zrkadle, prišlo mi až zle z toho, aký som nechutne bohatý. A potom som sa vždy zobudil 🙂

Žiaľ, realita bola úplne iná. A nebol som s ňou vôbec spokojný.

Keď som mal 18-násť, bola mi jazda v Porsche vzdialená asi ako Halleyho kométa. Pravda bola taká, že som jazdil na 50-ročnom, polorozpadnutom črepe, ktorý ani nemal posilňovač riadenia.

Ak ste už niekedy skúšali zaparkovať auto bez posilňovača, viete presne o čom hovorím. Malé tajomstvo toho auta bolo, že žralo snáď 100 na 100 (rozumej 100 litrov na 100 kilometrov).

Ziguli

Chcel som pred svojimi problémami utiecť

Po strednej škole som chcel všetko hodiť za hlavu a pred svojimi problémami utiecť čo možno najďalej. Napadlo ma, že by som mohol skúsiť štúdium v zahraničí. Rodičia ma v tom chceli podporiť, tak som od nich dostal nejaké peniaze na nový štart a zaplatili mi štúdium.

Kedže mám rád teplo, krásne pláže a more, rozhodol som sa pre Austráliu. Mojou cieľovou destináciou však nebolo rušné Sydney, ale mestečko Gold Coast.

Naivnou predstavou 18-ročného chalana bolo, že budem celé dni popíjať Daiquiri a opaľovať sa na pláži.

australia gold coast

Cesta do Austrálie ma skoro zabila. Najlacnejšia letenka bola cez Londýn, Singapur, Sydney, Melbourne, Brisbane… dokopy 50 hodín strávených na letisku a v lietadle. Po prílete som bol rozbitý ako cigánske hračky.

Z letiska som zobral taxík a skoro som zinfarktoval keď som videl, ako rýchlo na taxametri začali nabiehať doláre. Taxikár bol našťastie chápavý človek, takže sme sa rozumne dohodli na fixnej cene. Aj tak som celou cestou škrípal zubami za tú nehoráznu taxu…

Druhá vec  ktorú som zistil bolo, že Austrálčanom skoro nič nerozumiem. Dovtedy som si myslel, aký som v angličtine borec, keď som spravil Á-čkovú maturitu. Taxikár sa našťastie znovu blysol – prezradil mi,  že je Slovinec a môžem s ním kľudne hovoriť aj po Slovensky. Iba som sa pousmial nad tým, ako mi doma všetci tvrdili, že bez angličtiny budem vo svete stratený 🙂

Keď som prišiel na dohodnutú adresu, pani domáca ma šokovala tým, že mi ukázala moju izbu. Aby som bol presnejší – moja bola iba časť tej izby. Tá druhá časť, oddelená bielou plachtou, slúžila ako jej pracovňa – masážny salón.

Kedže nájom som mal zaplatený na mesiac dopredu, rozhodol som sa to jednoducho vydržať. Výpoveď z nájmu som pre istotu podal už hneď v prvý deň. To však bola iba taká formalita, aby som na to neskôr náhodou nezabudol lebo výpovedná doba bola 2 týždne.

apartman na gold coasteDigital StillCamera

Druhou prekážkou k vytúženému oddychu na pláži sa ukázali financie. Inými slovami, peniaze čo som mal k dispozícií by mi vydržali možno na dva-tri mesiace takže som musel začať pracovať.

Žiaľ, so študentskými vízami sa iná práca ako čašník-barman nájsť nedá. Začal som preto obchádzať všetky reštaurácie v okolí a pýtať sa, či náhodou nehľadajú šikovného čašníka.

Samozrejme to bolo iba self-promo – čašníka som nikdy pred tým nerobil. Neprišlo mi to, ale nič obtiažne a kto iný by ma lepšie vychválil ako ja sám?

Keď sa konečne zadarilo, nasledoval tvrdý pád

Mal som šťastie – hneď v tretej reštaurácii ma zobrali. Asi preto, že som bol zjavne jediný ochotný pracovať za smiešnych 8 AUD na hodinu (za také malé peniaze tam nerobia ani Kórejci a dokonca ani Poliaci).

Aby som povedal celú pravdu, hneď na druhý deň ma aj vyrazili – precenil som totiž svoje jazykové schopnosti a nestíhal som zapisovať jedlá do notesa. Ja som totiž ani nevedel, čo si tí zákazníci objednávajú, tak som to iba foneticky zapisoval do notesa. S tým však mal pochopiteľne problém hlavný kuchár,  takže som bol vyhodený ešte skôr, ako som stihol obslúžiť tretí stôl.

Hovorím si, nevadí, treba skúšať ďalej. Začal som sa teda po večeroch učiť reštauračnú angličtinu a cez deň obehávať reštaurácie a hľadal nový job. Druhú prácu v reštaurácii som našiel v relatívne krátkom čase – trvalo mi to iba týždeň.

Prvá otázka prevádzkara bola, či zvládnem odniesť 3 taniere. V duchu som si pomyslel, že keď ich budem nosiť k stolu po jednom, tak určite áno. Odpovedal som mu teda po pravde kladne. Keď som však niesol dezert, tak sa mi pudingy zošmykli z tácky a ja som z reštaurácie letel hneď po nich.

Našťastie, bol som vždy od prírody optimista, tak som si povedal: „Nevadí, každý neúspech ma predsa posilňuje.“ Skúšal som ďalej…

Môj optimizmus nabral trhliny

Keď ma vyhodili  z ôsmej reštaurácie,  začal som o sebe naozaj pochybovať. Najmä teda o svojom pláne, ako budem celé dni ležať na pláži a popíjať daiquiri.

Nie že som si nevedel udržať prácu, lebo som bol neschopný  – jednoducho som nemal prax v gastro biznise. Navyše, moja angličtina bola v tom čase tiež veľmi slabá 🙁

Behom mesiaca som vystriedal asi 6 reštaurácií a vždy som na nejakom záťažovom teste pohorel. Po mesiaci som bol opäť bez práce a na druhý deň som sa mal vysťahovať z apartmánu… Žiaľ, žiaden iný apartmán som za celý mesiac nezohnal. Tragicky som podcenil situáciu na realitnom trhu, lebo školákom práve začali letné prázdniny a prakticky všetky apartmány boli beznádejne vybookované.

Našťastie som mal kamaráta, u ktorého som v ten večer mohol prespať… na gauči. Mne to samozrejme nevadilo, po živote za plachtou to bolo ako rajský sen. Konečne som sa mohol v kľude vyspať, hoci aj na gauči.

Ako som tak podriemkaval, kamarát ma zrazu vytrhol zo spánku. Myslel som si, že tak strašne chrápem, ale on mi hovorí: „Sorry kámo, večer ku mne príde priateľka a chcem jej spraviť prekvapenie. Viem, je to trochu nečakané, ale tak choď sa niekam zabaviť a vráť sa nad ránom.“

Neostávalo mi teda nič iné, len sa na chvíľu – celý večer – vytratiť.

Niečo som asi robil zle

Nemal som vôbec chuť sa ísť niekam baviť, tak som sa iba prechádzal po pláži a myslel na to, čo asi robím zle. V hlave mi stále dokola vírili tie isté myšlienky „Prečo sa mi toto všetko deje? Veď sa tak veľmi snažím, musí predsa na svete existovať spravodlivosť! Čo robím zle, že mi nič nevychádza?

Dosť zle som znášal predstavu, že som precestoval 15.656 km, aby som utiekol pred svojimi problémami a teraz ma tie isté problémy dobehli. Dobehli ma a prežíval som ich o to intenzívnejšie, že som bol v cudzej krajine, kde mi ani nemal kto pomôcť.

Najhoršie na tom celom bolo, že som bol ďaleko od domova a nemohol som sa vrátiť. Ak by som sa vrátil domov, musel by som priznať vlastnú porážku. Navyše, celej rodine by som tým iba potvrdil, že nie som schopný sa postarať ani len sám o seba.

Osudové stretnutie, ktoré som nečakal

Keďže som podobných myšlienok nedokázal zbaviť, rozhodol som sa ich utopiť v alkohole. Spomenul som si, že kúsok od pláže pracuje môj kamarát v bare ako prevádzkar.

Keď ma videl, v akom som duševnom rozpoložení, nič sa ma nepýtal a hneď mi nalial to najtvrdšie čo mal na bare. Bol som mu za to vďačný, že sa ani nesnažil vyzvedať, prečo sa tvárim ako taký nešťastník.

Ja som mal viac obavy o to, či im neodplaším zákazníkov…. bol som oblečený v šortkách a tričku pričom zo mňa ešte opadával piesok z pláže. Do bežného baru by som asi zapadol, ale môj kamarát pracoval v jednom z najluxusnejších barov široko-ďaleko. V tomto bare sa každý večer stretávala celá smotánka z Gold Coastu.

Austrálčania sú ale našťastie veľmi pohodoví ľudia a nesúdia človeka iba podľa zovňajšku. Nie raz sa mi stalo, že som v tom bare stretol človeka, ktorý ročne zarába sedem núl a prišiel v roztrhaných rifliach.

Ako som tam tak sedel, dal som sa reči s chlapíkom, volajme ho Robin. Robin bol majiteľom tohto baru. Bol to bohém a ťažko za vodou.

Robin mal vo zvyku konverzovať s každým návštevníkom, ktorý prišiel do jeho baru. Bolo vidieť, že má o ľudí úprimný záujem a snažil sa ich vypočuť a trochu spoznať. Zároveň, bol aj skvelý rečník a ešte lepší poslucháč. Stalo sa, že v ten večer sa dal so mnou do reči a chvíľu sme konverzovali. Ani neviem prečo, ale zdôveril som sa mu so svojimi starosťami.

Chvíľu počúval môj beznádejný príbeh, potom sa na mňa zahľadel a hovorí mi: „Vyzeráš byť v pohode chalan. Niečo ti teda poviem. Keď som mal toľko rokov čo ty, tiež som bol skoro stále švorc.“

Jeho slová na mňa pôsobili ako studená sprcha. Nedokázal som si Robina predstaviť, ako je v mojom veku, rieši tie isté problémy ako ja, pracuje za pár dolárov na hodinu a žije zo dňa na deň.

Pozeral som na neho s otvorenými ústami a nechcel som uveriť tomu, čo mi hovorí. Robin asi vycítil moje pochybnosti tak mi vraví: „Nebuď naivný. Tri luxusné apartmány na Gold Coaste a Maserati som si predsa nekúpil ihneď po osemnástke. Musel som na ne tvrdo makať a zarobiť. Tento bar, kam mi teraz chodí smotánka z celého mesta, som tiež otvoril iba nedávno. Musel som sa najprv vypracovať.“

Robin sa skutočne vypracoval postupne. Porozprával mi o tom, ako postupne otváral jeden malý podnik za druhým. Nakoniec ich všetky predal, ale zarobené peniaze nepreflákal – otvoril si za ne tento nádherný luxusný podnik, ktorý mu teraz slušne vynáša.

Potom mi povedal ešte niečo, čo mi zmenilo celý môj doterajší život. Dal mi 3 rady, ktoré zmenili spôsob môjho myslenia a postupne ma doviedli k podnikaniu.

Robin mal však inú predstavu o príjemne strávenom večeri, ako dávať rozumy mladému chalanovi. Hneď ako mi to povedal sa zodvihol a išiel sa venovať ďalším návštevníkom. Ja som tam iba nemo ostal sedieť a premýšľal o tom, čo mi práve povedal.

Od toho momentu sa mi zmenil celý život

Rady, ktoré mi v ten večer dal Robin mi však úplne otvorili oči. Začal som sa podľa nich riadiť a začal som tiež na sebe pracovať. Do týždňa sa mi podarilo nájsť presne taký apartmán na pláži, po akom som celý čas túžil. Samozrejme, s obrovskou plazmovou televíziou a disko-guľou v obývačke.

obyvacka apartmanuapartman s bazenom

Dokonca som si do dvoch týždňov našiel prácu, ktorá mi vyrazila dych. Nemôžem to ani nazvať prácou v tom pravom slova zmysle, lebo jedinou mojou úlohou bolo sa rozprávať so zákazníkmi a manažovať čašníčky, aby im rýchlejšie nosili koktaily.

Súčasťou balíka zamestnaneckých benefitov boli VIP karty do tých najlepších klubov, kam by som sa bez kartičiek nikdy nedostal. Za jediný mesiac som spoznal viac nových zaujímavých ľudí, ako za celý svoj doterajší život.

Digital StillCameraparty v clube

Nehovoriac o tom, že som mal konečne čas naučiť sa surfovať na vlnách Tichého oceánu a po škole popíjať vysnívané Daiquiri na pláži.

surfovanie v tichom oceaneplaz

Behom pár mesiacov som zarobil toľko peňazí, že som mohol precestovať prakticky všetky krásne ostrovy na východnom pobreží Austrálie.

kupanie na frasier islandpotapanie v Australii

Aby toho nebolo málo, pred cestou domov som sa ešte zastavil v Juhovýchodnej Ázii. Za 3 mesiace sme s kamarátmi precestoval na motorkách skoro celé Thajsko, Kambodžu a Vietnam.

Vietnam na motorkách relax na Koh Phangan

Už nemusíte utekať pred problémami ako predtým ja

Zaujíma vás, aké rady mi dal Robin v ten pre mňa osudný večer? Mojou povinnosťou je ich s vami zdieľať, aby ste si nemuseli prejsť tými istými ťažkosťami, ktorými som si už ja raz prešiel:

  1. „V živote musíš mať cieľ, vedieť si ho veľmi živo predstaviť. Keď som otváral prvý bar vedel som presne ako bude vyzerať, ako budú chutiť koktaily, aká tam bude atmosféra, akí spokojní zákazníci k nám budú chodiť… vedel som si to celé živo predstaviť.“
  1. Aby si v podnikaní uspel, musíš najprv niekde začať. Ja som napríklad začal tak, že som začal zisťovať aké povolenia potrebujem na reštauráciu a začal som sa rozprávať s ľuďmi, ktorí reštaurácie už prevádzkujú. Postupne sa môj sen začal zhmotňovať až som raz natrafil na investora, ktorý mi na prvý podnik požičal peniaze. “
  1. Kontakty, kontakty, kontakty… celý biznis je o kontaktoch a bez nich sa nepohneš nikde na svete.“

Vtedy som si uvedomil, že bez kontaktov sa ani ja nezaobídem. Možno mám občas dobré nápady, ale keď ich nemám ako presadiť, sú mi úplne na figu. Preto som začal pracovať na budovaní siete kontaktov, aby som sa v podnikaní dokázal presadiť. S odstupom času hodnotím, že kvalitne vybudované vzťahy majú cenu zlata.

Aké sú vaše skúsenosti s prácou v zahraničí? Podarilo sa vám tam preraziť?

Napíšte mi dolu do komentárov, čo si o tom myslíte. Ak sa vám tento blog páčil a v niečom vám pomohol, spravte pre mňa jednu láskavosť – zdieľajte ho aj so svojimi priateľmi, možno aj pre nich bude užitočný.

  1. Reply

    Ahoj Tomas uz mam tvoj veb otvoreny tyzden a paci sa mi co robis aj tvoj blog

  2. Reply

    Ahoj,
    krásně se mi četl tento článek. Je hezké číst tyto slova, které jsou inspirací. Je hezké vidět, že na pekelném začátku stálo hodně lidí. Byl jsi dost silný. Já jsem neměla tu možnost, bohužel se nikdy dostat do zahraničí, ale zažívala jsem a ještě i zažívám stejné pocity, jako ty na začátku. Je mi čerstvých dvacet let, ale už od šestnácti vím, kam se chci ubírat v mém životě. Prakticky jsem to věděla hned, jak jsem okusila moji první brigádu na benzínce, kde jsem dělala “štětku na všechno” – prostě jsem se musela rozkouskovat, odešla jsem a uvědomila si, jak jsou kolegyně a zaměstnavatelé nespravedlivý. Rok na to jsem byla v restauraci – myla jsem nádobí a pak mě využili i jako servírku. Už tehdy jsem ten job nenáviděla. Minulý rok, protože nebyla jiná možnost tady v malém městečku, jsem zase šla do kavárny jako barmanka a servírka – odporný zážitek – jak lidé, tak vedení, tak všechno, dvacet hodin na nohou – nejedla jsem, neměla jsem přestávku na cígo, čůrat jsem šla snad tak jednou během šichty. Zároveň u této práce jsem chodila do aqualandu jako pokladní – tam mě to bavilo docela, i když lidi tam byli nesmírně zlý a hrubý a bylo štěstí, že jsem před sebou měla plexisklo. Mno, potom, a vlastně doteď dělám redaktorku pro nejmenovaný magazín o bydlení a architekruře a těším se, až tomu šéfikovi řeknu, že končím. Hádáme se snad pořád, mám prostě držet hubu a bez námitek. Ne ne, tak jsem se rozhodla, že to takhle už nejde! Mám svůj plán – chci dělat online marketing, po škole (jsem na jazykovce) chci si nechat proplatit úřadem pr. kurzy online marketingu, založila jsem si blog (podívej se – jsem na začátku) a chci vytvořit vlastní ebook, a být nezávislá osoba, protože tento systém zaměstnance není vůbec pro mě. Promiň, že jsem se rozepsala, ale když něco cítím, že mám říci, tak to řeknu. Přeji ti mnoho úspěchů a měj se krásně 🙂
    Hedi

    1. Reply

      Ahoj Heidi,

      Vďaka za tento obsiahly komentár, som rád že článok dodal inšpiráciu. Pozeral som na ten blog, je to zaujímavé tak dúfam že sa Ti podarí vybudovať úspešný biznis skôr, ako si šéf prečíta Tvoj komentár :-)) Budem držať palce!

      Tomáš

  3. Reply

    Tomáš je mi úprimne do smiechu, keď čítam tvoj príbeh. Je zárukou tvojho aktuálneho a ešte väčšieho budúceho úspechu. Vynikajúce čítanie, príjemne ma rozosmialo 🙂 Len tak ďalej, držím palce

Leave a Comment

Your email address will not be published.

You may use these HTML tags and attributes: <a href=""> <abbr> <acronym> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Napíšte mi správu

Ako vám môžem pomôcť?